Ešte raz k prejavu na Devíne

20. júla 2024, vantage4, Nezaradené

Niekedy nám, žiaľ, nie je umožnené reagovať bezprostredne. Napriek tomu sú témy, pri ktorých aj oneskorená reakcia má zmysel, lebo sú to témy nadčasové, s ďalekosiahlym presahom do budúcnosti. Patrím k tým, ktorí premiérovmu prejavu pri príležitosti štátneho sviatku tlieskali. Nie pre očividné „kreslenie nových frontových línií vo vojne proti progresivizmu a liberalizmu“, opätovné rozdeľovanie spoločnosti na tých „normálnych“ a „uhnutých“, alebo „vychýlených od normálu“, ani pre volanie do útoku v kultúrnej vojne proti už spomenutému progresivizmu a liberalizmu. Mňa v premiérovom prejave zaujalo niečo iné a doteraz sa čudujem, že to ostalo bez povšimnutia. Totiž, v novodobej kapitole našich dejín sa slovenskí predstavitelia, a je jedno, či štátni, cirkevní, kultúrni ap. pri rôznych výročiach hlásia k odkazom našich národných dejateľov, akými boli Štúr, Hurban, Hodža a iní. Ale, v prejavoch čítaných z papiera sa k nim hlásia, v realite však pošlú na novinára, ktorý cituje Štúra, protiteroristické komando a vláčia ho po súdoch pre „extrémizmus“. Áno, výroky buditeľov treba chápať v kontexte pomerov, v ktorých vznikli a nedajú sa prenášať „bez úprav“ do dnešných čias. Robert Fico sa však odvážne prihlásil k myšlienkam slovanskej vzájomnosti a potreby orientácie na Východ (isteže nielen v kultúrnej oblasti, veď kultúrou si človek v zime nevyhreje dom ani sa z nej nenaje …) Povedal, že z „Východu k nám prišla múdrosť i sloboda“ (na konci druhej svetovej vojny). Dokonca zaznela narážka na priľnutie k „mocnému to dubisku„, v preklade to znamená Rusko (!! – teda ten „dub“ ako symbol sily, ktorý žiaden víchor nevyvráti). Ani slovo o Západe, žiadne uisťovania o „pevnom ukotvení“ (však viete kde). Stále mi nejde do hlavy, ako takéto priam „bezočivosti“ mohli uniknúť novinárom z denníkov SME, N a spol. Bez komentára to nechal aj bývalý minister školstva, dnes predseda SaS Gröhling. Vychádza mi z toho jediné: oni nielenže nečítali diela našich národných buditeľov, oni ani len netušia, čo je v nich napísané, aké myšlienky!!! Dobre, ani ja sa som sa neprehrýzala Kollárovou Slávy dcerou, ale aspoň nám v škole hovorili o tom, čo je tam napísané, lebo vedeli, že čítať to v tom ťažkom a rozvláčnom jazyku nijaký ôsmak alebo siedmak nebude. Pri hľadaní zmienky o „mocnom dubisku“ som narazila aj na takéto verše (vo vydaní Tatrana z roku 1974 je to na strane 65 v 93. stati, môžete si overiť): V živobytí lidském žádná směna horší není jako v pohlaví, když se oná outlá rozpraví povah v něm a charakteru stěna. Ženský muž se tak jak mužská žena cti a štěstí svého pozbaví; toho tam se málem zohaví, tělo mnohem človečenství cena. Muži vule, čin a smělost sluší, ženě prosba, cit a mlčení; ten buď více duchem, tato duší …

No fuj, xenofób neznášanlivý jeden …. takto urážať transgender, queer a iných ľudí. V jeho dobách netušil, že raz aj takéto názory budú predmetom odsúdenia. Asi na toto Fico narážal. To, čo je dnes normálne a samozrejmé, bude zajtra trestným činom, ak sa tomu nepostavíme včas. Keby som ja bola autorom onoho prejavu, určite by som sa vyhla výrazom ako „jed a rakovina“. Ale oni sémanticky dobre vystihujú podstatu, ako pôsobia spomínané ideológie: organizmus, v tomto prípade spoločnosť, najprv vôbec nepociťuje, že v jeho tele prebiehajú nejaké škodlivé procesy. Všetko funguje a zdá sa byť v najlepšom poriadku. Tak, ako sa zhubná choroba potichučky dokáže zakrádať roky bez toho, aby si to napadnutý ňou vôbec všimol. Rovnako dokážu pôsobiť mnohé jedy, dávkované v menších dávkach sa zdajú byť úplne neškodné. Organizmus odoláva, funguje, až raz sa zosype. Mimochodom, ak spomínam vývoj v nazeraní na niektoré názory, pred rokom súťažila v Eurosong Contest – cena Eurovízie za našich západných susedov – ČR – štvorica študentiek pražského konzervatória. Ukrajinka, Bulharka, Slovenka a dokonca Ruska, všetky vedno podporili svojou piesňou boj Ukrajiny za slobodu a nezávislosť (čokoľvek si pod tým kto predstaví). Zároveň akcentovali akúsi spriaznenosť rôznych slovanských národov, ktoré sa dokážu zjednotiť „v boji za dobrú vec“. A práve tento aspekt nesmierne rozhorčil komentujúcich českých „odborníkov“, ktorým sa myšlienka všeslovanskej vzájomnosti zdala nielenže prekonaná a nepatričná pre dnešné časy. Ona ich dráždila natoľko, že danú pieseň, aj keď porota ju odmenila tuším pekným štvrtým miestom, úplne odsúdili a keby mohli, asi by ju aj boli vyradili zo súťaže! Lebo veď, len si predstavme, ako by sme my reagovali na nejakú „pangermánsku vzájomnosť“, povedal jeden z nich. Takže nestačí, že sa postavíte na stranu Ukrajiny. Ešte aj to musí byť patrične ideologicky očistené od akýchkoľvek kultúrnych referencií na „nevhodné odkazy“, v tomto prípade slavianofilstvo a vedúcu úlohu Ruska v spoločenstve slovanských národov. A čo aké spoločenstvá máme my, Slovania, vôbec vymýšľať? čo si to dovoľujeme? Veď tu máme Európsku úniu a zrušme rovno aj V 4, o čo sa tohto roku v Prahe aj pokúsili. Opäť odkaz na to, aké „elity“ dnes vládnu v Čechách.

Takže Robert Fico nadviazal na Rastislava, slovanské knieža, keď mimochodom, veľmi dobre poukázal na kontinuitu osídlenia územia medzi Dunajom a Tatrami slovanským etnikom. Vtedy to osídlenie siahalo ďaleko za Dunaj na dnešnej maďarskej i rakúskej strane, zahŕňalo celú dnešnú Moravu a na jej hraniciach sa ani zďaleka nekončilo, presahovalo cez Čechy, Lužicu, dnešné Poľsko do Pobaltia atď. Mocná ríša Svätoplukova v nás zanechala stopy, aj keď trvala iba krátko …. Fico nadviazal na Rastislava, keď sa obrátil k Východu. Naše kraje a vladári odjakživa oscilovali medzi Východom a Západom. Bolo tomu tak pred príchodom Cyrila a Metoda a pokračovalo to aj po vyhnaní Metodových žiakov. Pred C&M tu pôsobili franskí kňazi a po vyhnaní Gorazda si Svätopluk opäť pozval Wichinga. A čo sa nestalo: Svätopluk, ktorý sa predtým sám spriahol s Germánmi proti vlastným, zakúsil „vlastnú medicínu“ a pocítil Wichingove úklady a intrigy, ktoré Wiching proti nemu snoval spolu s Arnulfom Korutánskym. Takže zrada, nie prvá zo Západu, ako Mníchovská zrada asi tiež nebola posledná …. aké poučenie z toho plynie? No to hádam vidí aj malé dieťa. Že s tou „nezištnosťou“ Západu to nebude až také ružovučké, ako nám ich prisluhovači navrávajú a treba sa obrátiť k skúsenostiam našich predkov. A poučiť sa z nich. Aby sme neboli raz prekvapení.