vojnové hry

Dnes milo prekvapila RTVS novým moderátorom v O 5 minút 12, aj výberom hostí. Po minulotýždňovom dne v podobe dvoch sliepok na hnoji, ktoré ostatných takmer nepustili k slovu (Cigániková a Ostrihoňová) sme konečne počuli kultivovanú besedu s ľuďmi, ktorí majú čo povedať. Vzhľadom na situáciu správna voľba. A tak sme si konečne mohli vypočuť pár múdrych slov od skromnej, ale úspešnej vedkyne prof. Silvie Pastorekovej s pokorným prístupom k svojej práci i okoliu, od erudovaného psychológa Mirona Zelinu, sociologičky Zuzany Kusej (známej aj z Pravdy) a od bývalého novinára a kňaza Karola Lovaša, ktorý v súčasnosti pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe. Posledne menovaný vo mne zanechal asi najsilnejší dojem. Napriek tomu, že vo svojich verejných vystúpeniach zachovával vždy etiku a slušnosť a nikdy neútočil na nikoho, cítil potrebu začať „v spoločenskom zmierovaní“ naozaj od seba a v mene novinárskej obce sa ospravedlnil premiérovi Ficovi, ak to novinári niekedy „prepálili“ (a že to bolo skutočne hojné !), ako aj ministerke Šimkovičovej za nemiestne útoky na ňu ako osobu. Povedal doslova, že výsmech z toho, že je (nekompetentná) blondína, nosí opätky a kostýmčeky ap. do politického diskurzu nepatria. A už vôbec nie pokriky a nadávky z dosák SND, čím sa jej zastal ako ženy, ale aj všeobecne, jej ľudskej dôstojnosti. Toto nikto na Slovensku neurobil. Pán Lovaš ako bývalý kňaz je konečne aj hlasom svedomia medzi novinármi. Len sa obávam, či jeho gestá bude niekto z jeho kolegov nasledovať a zmení svoje postoje a správanie alebo naopak narazia na zatvrdilé srdcia.

Trochu z iného súdka bola relácia Na telo v Markíze. Pán prof. Anton Heretik (forenzný psychiater) ma síce na začiatku trochu sklamal, ale neskôr hovoril už zmierlivejšie, pomenúvajúc „našu biedu“. Naopak, kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák bol voľakedy možno uznávaným a obľúbeným kazateľom. Lenže príliš okato sa postavil na jednu stranu „barikády“, čo duchovnému nikdy nesvedčí. Priznám sa, po tom, ako mediálny priestor využil opäť na pertraktovanie vrážd Jána a Martiny a vrážd spred Teplárne, som sledovanie na dosť dlhú „chvíľu“ prerušila so zámerom už sa k nemu ani nevrátiť. Pretože toto ste predsa pred dvoma rokmi kritizovali ako „ačohentizmus“. Rozumiem jeho snahe zasadiť atentát na premiéra do kontextu spoločnosti traumatizovanej takýmito násilnými činmi už predtým, ale momentálne máme tému inú ako už miliónkrát vyťaženú vraždu novinára a jeho priateľky. Z nej už politici vyžmýkali, čo sa dalo a bola zneužitá na boj proti Smeru. A kto stojí v pozadí týchto vrážd, o tom sa vedú oprávnené diskusie, aj keď jeden prípad (Tepláreň) bol oficiálne uzavretý, zatiaľ čo prípade z Veľkej Mače je veľkým otáznikom, v ktorom má väčšina obyvateľov pochybnosti o objednávateľoch. Avšak teraz tu máme opäť útok na Smer. V prvom rade na Smer a smerovanie spoločnosti pod jeho vedením. Útok na premiéra, ktorý bol jeho symbolom. Útok na slovenskú štátnosť a demokraciu. Až potom „na nás všetkých“. Akoby aj spolupáchatelia sa chceli nasilu natlačiť do role obete. Takže milí progresivisti, pokiaľ sa pre vás „dejiny“ na východ od nás začínajú 22.februárom 2022, ani teraz sa nevracajte do minulosti a skúste sa sústrediť na problém, ktorý tu máme tu a teraz.