vojnové hry

Niekedy nám, žiaľ, nie je umožnené reagovať bezprostredne. Napriek tomu sú témy, pri ktorých aj oneskorená reakcia má zmysel, lebo sú to témy nadčasové, s ďalekosiahlym presahom do budúcnosti. Patrím k tým, ktorí premiérovmu prejavu pri príležitosti štátneho sviatku tlieskali. Nie pre očividné „kreslenie nových frontových línií vo vojne proti progresivizmu a liberalizmu“, opätovné rozdeľovanie spoločnosti na tých „normálnych“ a „uhnutých“, alebo „vychýlených od normálu“, ani pre volanie do útoku v kultúrnej vojne proti už spomenutému progresivizmu a liberalizmu. Mňa v premiérovom prejave zaujalo niečo iné a doteraz sa čudujem, že to ostalo bez povšimnutia. Totiž, v novodobej kapitole našich dejín sa slovenskí predstavitelia, a je jedno, či štátni, cirkevní, kultúrni ap. pri rôznych výročiach hlásia k odkazom našich národných dejateľov, akými boli Štúr, Hurban, Hodža a iní. Ale, v prejavoch čítaných z papiera sa k nim hlásia, v realite však pošlú na novinára, ktorý cituje Štúra, protiteroristické komando a vláčia ho po súdoch pre „extrémizmus“. Áno, výroky buditeľov treba chápať v kontexte pomerov, v ktorých vznikli a nedajú sa prenášať „bez úprav“ do dnešných čias. Robert Fico sa však odvážne prihlásil k myšlienkam slovanskej vzájomnosti a potreby orientácie na Východ (isteže nielen v kultúrnej oblasti, veď kultúrou si človek v zime nevyhreje dom ani sa z nej nenaje …) Povedal, že z „Východu k nám prišla múdrosť i sloboda“ (na konci druhej svetovej vojny). Dokonca zaznela narážka na priľnutie k „mocnému to dubisku„, v preklade to znamená Rusko (!! – teda ten „dub“ ako symbol sily, ktorý žiaden víchor nevyvráti). Ani slovo o Západe, žiadne uisťovania o „pevnom ukotvení“ (však viete kde). Stále mi nejde do hlavy, ako takéto priam „bezočivosti“ mohli uniknúť novinárom z denníkov SME, N a spol. Bez komentára to nechal aj bývalý minister školstva, dnes predseda SaS Gröhling. Vychádza mi z toho jediné: oni nielenže nečítali diela našich národných buditeľov, oni ani len netušia, čo je v nich napísané, aké myšlienky!!! Dobre, ani ja sa som sa neprehrýzala Kollárovou Slávy dcerou, ale aspoň nám v škole hovorili o tom, čo je tam napísané, lebo vedeli, že čítať to v tom ťažkom a rozvláčnom jazyku nijaký ôsmak alebo siedmak nebude. Pri hľadaní zmienky o „mocnom dubisku“ som narazila aj na takéto verše (vo vydaní Tatrana z roku 1974 je to na strane 65 v 93. stati, môžete si overiť): V živobytí lidském žádná směna horší není jako v pohlaví, když se oná outlá rozpraví povah v něm a charakteru stěna. Ženský muž se tak jak mužská žena cti a štěstí svého pozbaví; toho tam se málem zohaví, tělo mnohem človečenství cena. Muži vule, čin a smělost sluší, ženě prosba, cit a mlčení; ten buď více duchem, tato duší …

No fuj, xenofób neznášanlivý jeden …. takto urážať transgender, queer a iných ľudí. V jeho dobách netušil, že raz aj takéto názory budú predmetom odsúdenia. Asi na toto Fico narážal. To, čo je dnes normálne a samozrejmé, bude zajtra trestným činom, ak sa tomu nepostavíme včas. Keby som ja bola autorom onoho prejavu, určite by som sa vyhla výrazom ako „jed a rakovina“. Ale oni sémanticky dobre vystihujú podstatu, ako pôsobia spomínané ideológie: organizmus, v tomto prípade spoločnosť, najprv vôbec nepociťuje, že v jeho tele prebiehajú nejaké škodlivé procesy. Všetko funguje a zdá sa byť v najlepšom poriadku. Tak, ako sa zhubná choroba potichučky dokáže zakrádať roky bez toho, aby si to napadnutý ňou vôbec všimol. Rovnako dokážu pôsobiť mnohé jedy, dávkované v menších dávkach sa zdajú byť úplne neškodné. Organizmus odoláva, funguje, až raz sa zosype. Mimochodom, ak spomínam vývoj v nazeraní na niektoré názory, pred rokom súťažila v Eurosong Contest – cena Eurovízie za našich západných susedov – ČR – štvorica študentiek pražského konzervatória. Ukrajinka, Bulharka, Slovenka a dokonca Ruska, všetky vedno podporili svojou piesňou boj Ukrajiny za slobodu a nezávislosť (čokoľvek si pod tým kto predstaví). Zároveň akcentovali akúsi spriaznenosť rôznych slovanských národov, ktoré sa dokážu zjednotiť „v boji za dobrú vec“. A práve tento aspekt nesmierne rozhorčil komentujúcich českých „odborníkov“, ktorým sa myšlienka všeslovanskej vzájomnosti zdala nielenže prekonaná a nepatričná pre dnešné časy. Ona ich dráždila natoľko, že danú pieseň, aj keď porota ju odmenila tuším pekným štvrtým miestom, úplne odsúdili a keby mohli, asi by ju aj boli vyradili zo súťaže! Lebo veď, len si predstavme, ako by sme my reagovali na nejakú „pangermánsku vzájomnosť“, povedal jeden z nich. Takže nestačí, že sa postavíte na stranu Ukrajiny. Ešte aj to musí byť patrične ideologicky očistené od akýchkoľvek kultúrnych referencií na „nevhodné odkazy“, v tomto prípade slavianofilstvo a vedúcu úlohu Ruska v spoločenstve slovanských národov. A čo aké spoločenstvá máme my, Slovania, vôbec vymýšľať? čo si to dovoľujeme? Veď tu máme Európsku úniu a zrušme rovno aj V 4, o čo sa tohto roku v Prahe aj pokúsili. Opäť odkaz na to, aké „elity“ dnes vládnu v Čechách.

Takže Robert Fico nadviazal na Rastislava, slovanské knieža, keď mimochodom, veľmi dobre poukázal na kontinuitu osídlenia územia medzi Dunajom a Tatrami slovanským etnikom. Vtedy to osídlenie siahalo ďaleko za Dunaj na dnešnej maďarskej i rakúskej strane, zahŕňalo celú dnešnú Moravu a na jej hraniciach sa ani zďaleka nekončilo, presahovalo cez Čechy, Lužicu, dnešné Poľsko do Pobaltia atď. Mocná ríša Svätoplukova v nás zanechala stopy, aj keď trvala iba krátko …. Fico nadviazal na Rastislava, keď sa obrátil k Východu. Naše kraje a vladári odjakživa oscilovali medzi Východom a Západom. Bolo tomu tak pred príchodom Cyrila a Metoda a pokračovalo to aj po vyhnaní Metodových žiakov. Pred C&M tu pôsobili franskí kňazi a po vyhnaní Gorazda si Svätopluk opäť pozval Wichinga. A čo sa nestalo: Svätopluk, ktorý sa predtým sám spriahol s Germánmi proti vlastným, zakúsil „vlastnú medicínu“ a pocítil Wichingove úklady a intrigy, ktoré Wiching proti nemu snoval spolu s Arnulfom Korutánskym. Takže zrada, nie prvá zo Západu, ako Mníchovská zrada asi tiež nebola posledná …. aké poučenie z toho plynie? No to hádam vidí aj malé dieťa. Že s tou „nezištnosťou“ Západu to nebude až také ružovučké, ako nám ich prisluhovači navrávajú a treba sa obrátiť k skúsenostiam našich predkov. A poučiť sa z nich. Aby sme neboli raz prekvapení.