vojnové hry

môže pre niekoho byť aj vágny pojem. Čo je to vlasť a čo sme pre ňu ochotní urobiť, priniesť, či obetovať, sa líši asi od človeka k človeku a možno aj od krajiny ku krajine a určite aj od doby, v ktorej žijeme. Pre obyvateľov Sovietskeho zväzu bolo vlasteneckou povinnosťou bojovať za vlasť so zbraňou v ruke, pracovať vo fabrikách v zázemí a položiť aj život na oltár služby vlasti. Pre dnešného Slováka môže byť hrdinským činom kupovať domáce potraviny s poriadnym sebazaprením, lebo veď zahraničné sú lacnejšie a ešte aj lepšie vyzerajú … alebo môže byť rovnako hrdinským činom zostať žiť v krajine, ktorá mi dala vzdelanie a výchovu a tu tvoriť hodnoty. Lebo veď je také cool a in odísť aspoň do Čiech a tam frfľať na pomery doma … a potom si prísť dať urobiť zuby, protézy a všetky potrebné lekárske zákroky na Slovensko …. nie z tých Čiech, ale už z takého Nemecka, nehovoriac o USA alebo Veľkej Británii ….

Dnes pri jazere akýsi pán mudroval, ako je nám v tom kapitalizme dobre (nenazval to tak, na výzvu pomenovať tento režim by určite použil vzletné slovo demokracia a sloboda…) – tretina mladých študuje „vonku“. Za socializmu tam študovalo iba pár vyvolených. No dobre, ale vrátia sa nám aj tie mladé mozgy? A čo je horšie, ak vyštudujú na Slovensku za peniaze daňových poplatníkov SR a ešte len potom ufrnknú do cudziny, to je v poriadku, taký systém? Nezabudnime si zahromžiť, že vyháňa ich Ficova vláda … ako keby exodus za iných vlád, počínajúc deväťdesiatymi rokmi, neexistoval. Rozbité celé rodiny, popretŕhané väzby, rozvody … alebo aj vysťahovalectvo celých rodín do Británie, Nemecka, Írska … niekto to bude chváliť ako úžasné možnosti, ktoré sme za socializmu nemali, ale faktom je, že je to koloniálna politika veľmocí, vysávajúcich zo svojich satelitov nielen prírodné a materiálne zdroje, ale aj ľudské. A úplne najobludnejšiu formu takéhoto zneužívania ľudských zdrojov neokoloniálna politika nadobudla na Ukrajine.

Zhodou okolností termín kolonializmus použil v televíznej talk show Lanz aj nemecký politik Tino Chrupala. Pochádza z východnej časti Nemecka, tak má iné vnímanie toho, ako Západ postupuje. Práve u bývalých východných Nemcov sa tiež – napriek masívnym investíciám zo Západu – vyvinul pocit, že ich západní „bratranci“ skolonializovali“. Bez toho, aby im vôbec poskytli možnosť prehovoriť k záležitostiam, ako si predstavujú život vo vlastnej (??) krajine. Jednoducho im implantovali západné normy, zákony, hodnoty, spôsob života, všetko. Lenže Východní Nemci po desaťročiach života v socializme okúsili aj iný život, ako je ten konzumný. Áno, aj tam všeličo chýbalo, ale v zásade mali všetci všetkého dostatok, nikto nebýval v škatuli na ulici ako je teraz módou v Paríži, a to, čo chýbalo, nebolo až tak podstatné. Moderátorovi zo Západu sa výraz kolonializmus vôbec nepozdával a pohoršene zdvihol hlas aj obočie. Ale Chrupala trval na svojom. A keď sa na to pozrieme aj z hľadiska historických dokumentov, má pravdu. Nemci ešte počas druhej svetovej vojny vyhlasovali, že celá Východná Európa im musí byť k dispozícii ako surovinová a ľudská základňa (pričom nepotrebný ľudský kapitál boli pripravení eliminovať). A ajhľa, podarilo sa po 80 rokoch … len ten názov je akýsi iný, že „Európska únia“. Keď vtáčka lapali, pekne mu spievali o „mieste za stolom európskych národov, ktoré sú všetky rovnoprávne“ … a dnes? Vycestuješ kamsi, kam ťa neposlali, tresty, sankcie, penále …. (Orbán). Žiadne právo veta, je to nepružné. Spoločná obranná politika (rozumej, pošleme vás do vojny), spoločné dane (aj to príde), prijmeš zákon, ktorý ohovorí opozícia, stopneme peniaze. Neprijmeš migrantov, budete platiť pokuty. Už sa na rovnosť a bratstvo nehrajú. Ukázali surovú tvár kolonizátora, rádoby impéria.

Späť k vlastenectvu. Včera som si pozrela rozhovor s nejakou Češkou, ktorá pracovala ako letuška v Katare. Nielenže jej ČR zaplatila VŠ štúdium, aby potom obskakovala rozmaznaných pasažierov z celého sveta a de facto svojej vlasti investované vzdelanie nijako nevrátila. Ona ešte aj vyhlásila, že po piatich (!) rokoch pobytu v Katare sa tam cíti viacej doma, ako v Čechách. Že sa aj v Čechách tešila na návrat do Kataru a aj keď tam už nežije a nepracuje (z dôvodu, že letecká spoločnosť provozuje novodobé otrokářství ….), stále tam „má srdce“. Ako málo niekomu treba, aby niekde „nechal srdce“!. Moja skúsenosť je opačná. Napriek materiálnemu blahobytu ma to po roku ťahá odvšadiaľ domov. Mladý muž, ktorý s ňou ten rozhovor viedol, sa snažil (tak ako ja, márne) pochopiť, čo ju to tam vlastne ťahá. Lebo on, na rozdiel odo mňa, Katar ako turista niekoľkokrát navštívil, ale necítil sa tam dobre natoľko, aby tam skúšal žiť. Je to „zlatá klec“, tvrdili unisono. Ale čo ju tam potom láka, do tej klietky? Klietka zostane klietkou, aj keď je zlatá. Nesloboda je pre mňa osobne základnou prekážkou toho, aby som sa niekde cítila čo i len trošičku dobre. Nehovoriac už o tom, ako veľmi by mi chýbali naše lesy, rieky, jazerá, zelená tráva, v ktorej najradšej chodím bosá, svieži horský vzduch, spev vtákov, kŕkanie žiab v rybníku. V Katare musela chodiť ukážkovo oblečená, našminkovaná (čo jej nerobilo problém…) , s predpísaným výzorom a náramkom na ruke, ktorý sledoval každý jej pohyb. Ako keď väzeň dostane monitorovací náramok. Jej spolubesedníkovi (podobne ako mne by určite prekážala tá umelosť) prekážal všadeprítomný fake luxury v Katare. Češke prekážalo, že Česi neumí udělat za peníze ani ten fejk … Pochvaľovala si, že v Katare mala byt s rozlohou vyše 100 m2 … ktorý navyše nebol jej, samozrejme bol iba poskytnutý zamestnávateľom, vo vyhradenej, samozrejme monitorovanej štvrti. A zdieľaný s ďalšou kolegyňou. A ona z toho bola unesená. Povzdychla si, že takový byt teda v Praze nemá … mne by teda určite v Katare chýbala stredoveká atmosféra Prahy. To mesto má genius loci, má dušu. Každý deň, aj keď ste tam sám, máte kam ísť, nikdy sa nemôžete nudiť (ibaže by vám z tej samoty uprostred toľkých ľudí začalo byť teskno ….) Ale v Katare? Jej stačí ísť do nejakého vyšperkovaného, nablýskaného klubu? Alebo na pláž? A to je všetko? Taký plochý život môže hádam byť len na plochej zemi. Alebo v plochej duši.