vojnové hry

V rokoch môjho detstva bola vojna taká vzdialená, ako len môže byť. Existovala len kdesi v Paname, Nicarague, Afganistane.

Existovala len na plátnach kín v podobe sovietskych filmov z druhej svetovej vojny. Bola ako UFO: je vysoko pravdepodobné, že niekde existuje, ale málo pravdepodobné, že ju zažijeme práve my.

Liezli nám na nervy, všetky tie filmy, knihy a rozprávania o hrdinstve sovietskeho ľudu počas vojny.

Mysleli sme si, že súdruhovia preháňajú, že nás tým potrebujú týrať, aby nám skazili detstvo.

Akýsi obhajca súčasnej „politiky podpory Ukrajiny“ protirečil môjmu tvrdeniu, že vojnu sme nepoznali. V diskusii napísal, ale kdeže, vojny boli plné školy, všade samé plynové masky, kryty CO, branné cvičenia s nácvikom streľby vzduchovkou.

Je rozdiel na vojnu sa pripravovať s vedomím, že veď predsa nikdy nenastane – ale čo keby náhodou …. a je rozdiel denno-denne počúvať, ako sa katastrofa blíži. Ako žabu varia správami o príprave obyvateľstva na vojnu vo Švédsku, o vyhľadávaní lokalít na kryty pre obyvateľstvo v Nemecku. Majú ich pre pol milióna vyvolených z osemdesiatich dvoch miliónov obyvateľov.

My ani toľko nie. Máme kryt pre vládu v Topoľčiankach a vyvolenú verchušku. No veď dobre. Mnohí by v prípade niečoho vážneho asi ani nechceli zostať na žive.

Drvivá väčšina obyvateľstva by to ani neuniesla. Nefungujúce zásobovanie, splachovanie, nemožnosť osprchovať sa ani každý štvrtý deň. Voda v tokoch a priehradách zamorená. No choď sa okúpať …. Tí, čo by nezomreli od chorôb a hladu by z takejto situácie zošaleli.

A tie heslá za socializmu: Svetu mier! Sovietsky zväz, záruka svetového mieru. Keby to dnes bolo na štváčoch v pozadí ukrajinskej vojny, svet by už bol v plameňoch. Keby Rusi tak dráždili Američanov, už dávno by lietali atómové zbrane.

V novembri ´89  sme boli ako tie deti, tínedžeri, ktorí sa nasilu musia osamostatniť od autority dospelých, aj keby ich to malo stáť budúcnosť. Dospelí, to boli komunistickí vládcovia a ideológovia, niektorí z nich prešli aj ohňom bojov (Svoboda, Husák …), ktorí ľuďom vraveli „budete otroci vo

vlastnej zemi, prídete o všetko…“ (Miroslav Štěpán), ale nikto im neveril, ľudia sa z nich smiali.

Tak už sme sa dosmiali.

Zem rozkradnutá, všetko patrí „zahraničným investorom“ a nadnárodnému kapitálu, štát je žobrák.

Príjmy štátu sú iba dane a zadlžovanie (Lukáš Kovanda, český ekonóm).

V takej situácii nech sa ľudia nečudujú, že nie je na školstvo, ani zdravotníctvo. Lukratívne sektory v zdravotníctve pobrali súkromníci, PENTA, štátu zostala starostlivosť o chorých. Súkromné zdravotné poisťovne tvoria zisk (štátna je v krachu), ale nemocnice sú zadĺžené.

Padajú mosty, rozbité sú cesty.

A čo je horšie, aj tie zdroje, ktoré ešte nejaké máme, idú už tretím rokom na fungovanie cudzej krajiny, voči ktorej nás neviažu žiadne medzinárodné záväzky, okrem svedomia a humanity, že keďže sa ako „kolektívny Západ“ podieľame na jej ničení (dodávaním zbraní cez súkromné firmy), musíme zvyšným obyvateľom ako-tak zabezpečiť prežitie. Aby mohli „bojovať aj za nás, za naše hodnoty, za „našu slobodu“.

Úplne najhoršie však je, že sa tá vojna približuje aj k nám. Nie v podobe ruskej armády, ktorá raz možno prekročí naše hranice.

V podobe rakiet, ktoré možno už čoskoro – dopadnú na americké úložiská (aj) jadrových zbraní v Kuchyni, na Sliači … na fabriky vyrábajúce delostreleckú muníciu v Snine a Svidníku. Na opravovňu NATO techniky v Michalovciach. Alebo v podobe veľkej jadrovej nálože, ktorá dopadne kdekoľvek v Európe, dokonca to nemusí byť zo strany Ruska, ale naopak Západu, na Ukrajinu – na

na územie kontrolované Ruskou federáciou.

Európa je tak malá, že jadrový mrak sa rozfúkne po nej ako nič. A všetci (preživší) začneme pomaly zomierať na rôzne choroby vyvolané rádioaktivitou. A budú sa rodiť postihnuté deti, ak sa vôbec nejaké rodiť budú. A štát nebude mať na kompenzáciu nešťastia rodičom ktorým sa narodia takéto deti v podobe pomôcok a dávok na opatrovanie. Ani t málo, čo poskytuje dnes nebude. Nebude zdravotníctvo ani také, ako ho máme dnes.

Bude bieda, hlad a choroby. Zúfalstvo a beznádej. Naozaj to chceme?