vojnové hry

Podnetom pre tento článok bol výrok politika KDH v nedeľnej diskusnej relácii, že „Európa musí dozrieť“. Myslel tým prevzatie zodpovednosti za vlastnú obranu, a teda investície do zbrojenia a navýšenie podielu DPH, ktorý pôjde na zbrojenie.

Vytrhnuté z kontextu však výrok „Európa je nezrelá/nedospelá“ vyznieva pre Európanov pomerne urážlivo, najmä v porovnaní s USA. Nielenže sa naše európske dejiny merajú na tisícročia, kým tie americké rátajú DOSLOVA iba zopár storočí. Rozhodujúca je aj kvalita vývoja, teda čím tie dejiny boli naplnené. Nechcem sa sporiť o „nižšej kvalite“ amerických letopisov, ale koniec-koncov, ich civilizácia je odvodená od tej európskej, aspoň doteraz tomu tak bolo. Pravda, v súčasnosti tam kvantitatívne už takmer prevládajú iné kultúrne vplyvy, ako sú hispánsky, čínsky (ázijský vo všeobecnosti), africký ap.

Tvrdiť teda, že Európa je v porovnaní so Severnou Amerikou „nevyspelou“, teda vôbec nie je namieste. Chápem, že politik mal na mysli vojensko – politickú závislosť, do akej sa Európa dostala po druhej svetovej vojne. Ak však vezmeme do úvahy fakt, že Európa je kolískou euro-atlantickej civilizácie, a teda aj toho, čím sa USA najviac hrdili a hrdia – demokracie aténskeho typu, rímskeho práva a doteraz je aj centrom kresťanského náboženstva, i duchovným rodiskom množstva reformných, evangelikárnych a protestantských cirkví, ktoré sa uchytili a zdarne prekvitali najmä za oceánom, z hľadiska duchovného rozvoja sme už dávno „dospelí“, možno až „prestarnutí“. Jednoducho „za zenitom“.

U nás v Európe sa ešte stále tvrdí, že politika má byť službou občanom, v ktorej sú prítomné aj také prvky, ako skromnosť, pokora, sebazaprenie. Môžme sa sporiť o tom, či je tomu naozaj tak, ale politici to aspoň verbálne radi deklarujú.

Včera som videla vystúpenie (jeho časť) Elona Muska na konzervatívnej konferencii, na ktorej rečnil aj náš premiér. Nech sa na mňa jeho obdivovatelia nehnevajú, ale pôsobil na mňa všelijako, len nie dojmom človeka, ktorému by som venovala svoju dôveru. Uznávam síce jeho snahu „upratať“ mimovládky a rôzne organizácie, ktoré nijako neprispievajú k efektivite vlády, ale jeho prístup je až príliš technokratický, odosobnený. Myslím, že vládnutie, alebo ak chcete spravovanie vecí verejných nie je iba o ekonomických parametroch a tabuľkách výkonnosti a efektivity.

A úplne v rovine „inštinktov“ poznamenávam, že mám rezervovaný postoj k ľuďom, ktorí nosia v interiéri okuliare s tmavými slnečnými sklami, tak že im vôbec nie je vidno do očí (ba ani samotné oči). Musk sa na pódiu predvádzal v čiernej šiltovke a celé to pôsobilo skôr ako show, než seriózne vystúpenie. Ale veď Američania show milujú a Musk sa ani netvári ako politik. Je v Trumpovom tíme a jeho oblasťou sú práve ekonomické záležitosti. Úspešný biznismen a podnikateľ. Ani stopa po pokore, to by asi k nemu ani nešlo … v poriadku, veď nie je politik, nemusí byť charizmatický, ani líder. Ale nech mi odpustí, celé to vystúpenie bolo maximálne bezduché. Na to v Európe akosi nie sme zvyknutí …. Zrejme však budete namietať, že Európa sa v ostatných rokoch utápa v slovných deklaráciách o hodnotách a kultúrnej rozmanitosti a zabúda na pragmatickú stránku veci, že túto rozšafnosť nám musí financovať ekonomická prosperita. Lenže aj o tej Muskovej podnikavosti existujú pochybnosti, teda nie, že by v zásade nebol podnikavý, ale možno, že až príliš: objavili sa obvinenia, že sa rovnako, ako je tomu u európskych oligarchov, rád „nacucol“ na vládne zdroje, rôzne granty a iné schémy … reč bola najmä o začiatkoch Tesly. Môžu to však byť iba zlé reči jeho neprajníkov, ktorým sa nepáči, čo a ako teraz robí na vládnej úrovni.

Mne sa však nepáči to, že sa na strane korporácií zúčastnil na rabovaní napr. bolívijského prírodného bohatstva, ako o tom písala tu v Pravde v komentári Silvia Ruppeldtová. Jednoducho predátor par excellence … ľahko sa potom lieta do vesmíru a skupuje sociálne siete po svete, keď sa podieľal na zbíjaní nejedného národa vo svete … a údajne sa vyjadril, „budeme vás vlastniť, či sa vám to páči, alebo nie …“ tak to už je ultimatívna hranica, kedy by sa mali rozsvietiť všetky kontrolky …

Možno sme my Európania v porovnaní s Američanmi naivní a pravdepodobne na ten náš humanizmus a súcitnosť s utláčanými aj zakapeme. Ale radšej budem žiť niekde, kde svoje stopy zanechali osvietenci, kde pôsobili renesanční básnici a polyhistori, umelci a giganti ducha, aj keď sme vo fáze úpadku, ale vždy sa môžeme obzrieť späť a čerpať z našich bohatých koreňov. Ale USA, to bol od začiatku len tvrdý biznis, bez ohľadu voči ľuďom aj prírode. Duchovne a kultúrne vyprázdnená masa (ak odhliadneme od ich náboženskej horlivosti, ktorá väčšine obyvateľov Európy zaváňa skôr fanatizmom, než pravou vierou.

A napokon som si nechala poznámku o našom zbedačenom a podvedenom východnom susedovi. Prosím vás, všetci tí, ktorí tárate o „slobodnej a nezávislej Ukrajine, ktorá má právo vybrať si, v akých spolkoch bude“: ešte raz si vypočujte rozhovor Victorie Nulland s vtedajším US veľvyslancom v Kyjeve o tom, ako zostavovali vládu po majdane. Poprevratová kyjevská vláda nevzišla z vôle ľudu, ale „nakreslili“ ju na americkej ambasáde a vo Washingtone. Výrok „we are in play“ (sme v hre), ako aj mnohé iné, hovorí za všetko. Nielenže boli v hre, oni ju aj dirigovali. Cudzia moc, určujúca osud iného národa, a to ešte kým tam bol legitímne zvolený prezident Janukovyč! Samozrejme, pikle treba kuť vopred …. ale tá bezbrehá drzosť vmiešavať sa do cudzích záležitostí, a keď to nejde zákulisne, tak aj navonok, mi berie dych. Európske médiá odviedli pozornosť cteného publika v celom škandále na výrok „fuck the EU“, aby urazení Európania nerozmýšľali o tom, ako Američania režírujú doslova celý svet. Reč bola totižto aj o tom, ako si cez svojich ľudí dosadzovaných na kľúčové posty v OSN (a inde) zaručovali i podporu medzinárodných organizácií a vznikal potom dojem, akoby „celé medzinárodné spoločenstvo“ stálo za ich rozhodnutiami a krokmi. Spomeňme si na to, ako nám prozápadné médiá podávali bombardovanie Iraku, Juhoslávie, Sýrie, Lýbie … vraj „medzinárodné spoločenstvo“ zasiahlo, pritom šlo výlučne o presadzovanie záujmov jednej veľmoci a jej vazalov.

Túto „dumku“ o Európe uzatvorím teda želaním, aby takýto medzinárodný „poriadok“ (v skutočnosti neporiadok!) patril už raz navždy minulosti – aj keď dejiny nás učia, že podmienky a pravidlá nastoľujú vždy tí silní …. preto sme tak úpenlivo ľpeli na dodržiavaní medzinárodného práva, lebo to bola naša jediná ochrana pred neprávom. Lenže medzinárodné právo prestalo platiť najneskôr po odtrhnutí Kosova od Srbska a odvtedy nasledoval už bezpočet príkladov jeho porušenia, najvypuklejšie sme to sledovali v ostatnom roku a pol v Gaze. Ruská akcia na Ukrajine teda rozhodne nebola „bezprecedentným“ porušením medzinárodného práva. Precedensov bolo až príliš veľa ….