Mám skúsenosť ako z Orwellovho románu alebo absurdnej drámy. Pritom Norbert Lichtner v rádiu Infovojna pred nimi varoval. Pred niekoľkými dňami vyslovil tieto slová: oni sa neštítia obviniť vás z toho, čo sami robia! Bolo to na adresu určitých (politických, nie tých dobročinných !) mimovládnych organizácií a ich sympatizantov, všetkých tých, ktorí sa považujú za „demokratických voličov s liberálnym zmýšľaním“ , vzdelaných, rozhľadených, prozápadných a proeurópskych. Však to poznáte. To „lepšie“, čo naša spoločnosť ponúka. Samozrejme, vieme, kde ich môžeme stretnúť. Ja som na jednu z nich narazila v kresťanskom týždenníku.
Nepáčilo sa mi, že šéfredaktorka vo svojom úvodníku dokázala primiešať do úvahy na biblickú tému aj politický rozmer: ako inak, v „predpísanom tóne“. Keby len vyjadrila svoj politický postoj, nech už by bol akýkoľvek, človek by to prešiel s porozumením. Ale takto to pôsobí ako za socializmu, keď novinár musel dať najavo svoj angažovaný svetonázor. Aby súznel s vrchnosťou. So svetskou vrchnosťou. A to cirkevníci radi zdôrazňujú, že oni majú aj vyššiu spravodlivosť a morálku, ako je tá svetská.
Prekážal mi ten jej autoritatívny postoj nápadne podobný tomu, ako Zuzana Kovačič-Hanzelová svojho času vyslovila legendárnu vetu: O pravde sa nediskutuje. Aj táto mienkotvorkyňa neponúkala názor do diskusie, ale prezentovala svoj pohľad na vec ako ten jediný správny, ktorý je „zrejmý aj dieťaťu“: všetci vieme, kde je pravda, kto predstavuje zlo a kto je obeťou. Pritom to nevyjadrila v súvislosti s niečím univerzálnym, ale v súvislosti s konkrétnou udalosťou, o ktorej nemáme dôveryhodné a preverené správy, len informáciu z jednej strany. Teda jednostrannú informáciu, ktorá má formovať naše postoje. Išlo o útok na centrum mesta Sumy, pri ktorom zahynuli desiatky civilistov a žiaľ aj deti. Šéfredaktorka zápalisto stála na strane utláčaných a slabých a burcovala, ako nesmieme mlčať, keď pod troskami umierajú deti.
Aj keď mi je tých detí a ich rodičov veľmi ľúto, nedalo mi, aby som jej nenapísala, že v Gaze denne takto a aj horším spôsobom zomrú desiatky detí, príp, ich matiek či otcov. A keďže ich týždenník sledujem roky, nezaregistrovala som tam ani len jediný nárek nad týmito obeťami, ako ani nad sýrskymi deťmi, deťmi v Jemene, Južnom Sudáne atď. Ani v listoch od čitateľov a iných prispievateľov. Nič, mlčanie. Naopak. Na adresu Izraela oslavné ódy na „Boží ľud“, vyvolený národ, výrazy, pri ktorom mi naskakujú zimomriavky. Lebo odtiaľ je už len kúsok k ľahostajnosti k utrpeniu tých „nevyvolených“.
Takže potiaľ moja výhrada. V odpovedi som sa dočítala o inklinácii časti slovenského národa k Rusom. Ani nie pre ich politiku, ale skôr z dôvodu ich ochrany konzervatívnych hodnôt, údajne. A z tejto náklonnosti teda automaticky vyplýva ľahostajnosť voči ukrajinským obetiam. Vraj je nám jedno, keď umierajú Ukrajinci. Nazvala to „selektívnou ľútosťou“ a poďakovala mi za námet na ďalší úvodník. Budú sa tomu venovať v niektorom z ďalších čísel. Zostala som ako obarená. Veď to ja som jej vyčítala ľahostajnosť voči obetiam ukrajinského ostreľovania na Donbase v rokoch 2014 až 2022. Dokonca aj potom. A nakoniec biľag zostal na mne, že som ľahostajná voči utrpeniu ukrajinských detí.
Že toto dokážu politici, psychopati a manipulátori, je mi známe. Ale šéfredaktorka kresťanského printového média? Robí to vedome, alebo sa takáto reakcia spúšťa automaticky, keď ju niekto obviní z morálneho pokrytectva, či iného hriechu? Akoby zlúpla špinu zo seba a prilepila ju na mňa a potom na mňa namierila prst so slovami“ Aha, aká ufúľaná ! Alebo je to projekcia svojich negatívnych vlastností na oponenta? Neviem, nie som psychológ. Každopádne je to, akoby som prišla na políciu ohlásiť, že sused bije ženu a nakoniec v putách odvedú mňa. Tak som sa cítila a taký bol podľa všetkého jej cieľ.
Je to smutný záver, pretože potvrdzuje tie najhoršie tvrdenia o tom, že dialóg nie je možný (napriek tomu v neho dúfam!), lebo druhá strana akoby ani nepočúvala, nevnímala a argumenty sa po nej skĺznu ako loptičky.
Výrok „obvinia ťa z toho, čo robia oni“ bol myslený na politikov vo svetle toho, ako dnešná opozícia obviňuje vládu z toho, čo de facto stvárali oni, keď boli pri moci: ovplyvňovanie justície a OČTK, dokonca aj prokurátorov, ohýbanie zákonov resp. ich blatantné porušovanie, deformovanie právneho vedomia a rozklad právneho štátu. Toto všetko bola ich vizitka, no dnes to vyčítajú vláde Smeru. Ako vidím, nezostalo to len v najvyšších poschodiach spoločnosti. Takáto „paradigma“ sa uhniezdila v hlavách ich prívržencov, ktorí sa pokladajú za tých, čo majú odbornosť a argumenty.
Len aby to potom nevyzeralo, ako keď sa Drucker vyjadril k správe Petra Kotlára: zosmiešnil ju ako „horšiu než plochozemskú teóriu“ (oveľa nebezpečnejšiu) a hneď nám „fundovane“ vysvetlil, ako sa veci majú: vakcíny má posudzovať minister Šaško, lebo ten je, takisto ako Drucker, ekonóm a super manager, a teda mikrobiológiu a vývoj vakcín majú v malíčku. Oni sú kompetentní sa k tomu vyjadrovať, nie MUDr. Kotlár ktorý ešte musel téme vakcín a génovej terapie venovať stovky hodín štúdia, nie minister Drucker nám povie, že veď v živote zjeme všelijakú DNA, aj sa poškriabeme a naše bunkové jadrá zostanú „nepoškvrnené“. (Že to sú dve diametrálne odlišné veci, manageri akosi nepochopili … ale nevadí. Im to neprekáža, aby sa nenafukovali ako pávy a nepoučovali, pričom odhalia len svoju nevedomosť …) Ako svojho času ktorýsi novinár naliehal na Sulíka, aby dal svoje záväzné stanovisko, a tak teda Sulík sa zaručil, že DNA určite neprenikne do jadra bunky, lebo asi sa na to niekoho opýtal, či odkiaľ túto informáciu mal, neprezradil, ale ekonóm to predsa musí vedieť aj bez príslušného skúmania! A to nám musí stačiť! Sústreďme sa na ekonomické prešľapy počas pandémie, čo tam po zdraví, a nakoniec tie liečebné náklady sú aj zvýšené financie, ale to nevadí, hlavne, že nie sme kukurice !
Zabludil si sem mirius... nic pre teba . ...
Je tragikomické keď oslobode slova hovoria tí... ...
Casto sa pouziva vyraz "On sa musi v... ...
Je tragikomické, keď Orwela spomínajú... ...
Celá debata | RSS tejto debaty