vojnové hry

Dnešné rokovania v Istanbule medzi Ukrajinou a Ruskom sa skončili po 40 minútach (vraj necelých). Západ chce spolu s porazenou Ukrajinou prímerie. A čo po ňom? Vraj je predpokladom jednaní o mieri … Ako môžete rokovať s niekým, kto vás najmenej trikrát podrazil a – odhliadnuc od tvrdení o nelegitimite prezidenta – nemá žiadnu kredibilitu? Zoberte si len taký detail: ani druhé kolo istanbulských rokovaní nebolo priveľmi úspešné, ale dohodli sa aspoň na výmene zajatcov a navrátení mŕtvych vojakov, ktorých ruskí vojaci pozbierali na bojisku po ustupujúcej ukrajinskej armáde a keďže mali pri sebe doklady, nebolo ťažké ich identifikovať. Núkala sa možnosť vrátiť ich pozostalým a dôstojne pochovať. Ukrajina sa najskôr vzpierala a odmietala telá prevziať: jednoducho neprišli. Potom, čo Rusi na to mediálne upozornili a ukrajinci sa ocitli v nelichotivom svetle, si naveľa-naveľa telá prevzali. Namiesto toho, aby ich odovzdali rodinám – lenže potom by im museli platiť penzie a odmeny za padlých – tieto telá potupne spálili! Ak niekto dokáže takto chrapúnsky konať šliapajúc po dôstojnosti vlastných hrdinov a padlých, ako sa potom môže zachovať voči nepriateľovi? Ak sa takto zachovali pri technickej záležitosti a z hľadiska výsledku vojny doslova banalite, čo môžete od nich čakať pri zásadných, ako sa dnes hovorí „kruciálnych“ otázkach? (Neviem, kto toto slovo zavliekol nasilu do slovenčiny, keď máme dosť zrozumiteľných synoným, a prečo mu zrovna tento zvláštny výraz chýbal …).

Rusi nemajú s kým rokovať. Európska únia vytrvalo ignoruje ich požiadavky. Ak chcete rokovať, každá zo strán by mala zľaviť, aby sa stanoviská približovali. Nemôže jeden kategoricky tvrdiť, že požiadavky druhej strany sú jedna po druhej neprijateľné … o čom potom chce rokovať? O ich motivácii najlepšie vypovedá fakt, že tri roky boli presvedčení o svojom víťazstve a všetky pokusy o rokovania odmietali s cynickým tvrdením, ako Rusko „presvedčia“ silou a zaženú do kúta. Keď prehrali, zrazu sa chcú rozprávať ale opäť v štýle diktátu svojich požiadaviek.

Možno ani sami Rusi dnes netušia, kde sa budú musieť zastaviť. Mnohí analytici však vyslovujú názor, že Ukrajina má pred sebou budúcnosť ako Somálsko. Bez riadnej administratívy, vlády, prezidenta, bez fungujúceho priemyslu iba s poľnohospodárstvom. Kto bude schopný a ochotný svoje danosti rozvíjať v Rusku, odíde tam. Kto nie, zostane živoriť na teritóriách, o ktoré Rusko nemá záujem. Sú to teritóriá na západe krajiny s toxickým obyvateľstvom, ktoré by nikdy neprijalo nejakú formu začlenenia pod Rusko. Sú to oblasti na západ od tých, ktoré ešte pribudnú do zväzku s Ruskou federáciou (Záporožie, Sumy, Cherson a Odesa).

Čo si o tom myslíte vy? Môže taká na nerasty a úrodnú pôdu bohatá krajina, dnes ašpirujúca na členstvo v EU, zostať vegetovať v súčasnom rozbitom stave kvázi na úrovni Somálska? Kto by bol ochotný kandidovať do funkcií v krajine zjazvenej vojnou a s hlbokou traumou v obyvateľstve, ako boli zneužití a podvedení všetkými vládami zaradom, od Kučmu, cez Porošenka, Timošenkovú až po súčasnú karikatúru prezidenta, ktorý im pred svojím zvolením sľuboval ukončenie vojny na Donbase a namiesto toho pracuje na tom, aby z Ukrajiny nezostalo nič, len trpká spomienka?