vojnové hry

Čitatelia denníka SME sú známi svojím vyhraneným svetonázorom, napriek tomu ma neprestávajú udivovať. Nenávisť voči Rusku natoľko prerástla ich duše a telá, že všade, aj pri akokoľvek nesúvisiacej téme, dávajú svetu hlasno na známosť svoju posadnutosť. Tak nedávno pomerne dlho svietil na stránke SME blog nejakej osôbky, ktorá sa podelila o svoju negatívnu skúsenosť z brigády. Pracovala v potravinách v centre Bratislavy, kde nielen ju, ale všetkých zamestnancov šikanoval majiteľ. Pri očividne zrejmej diagnóze psychopata, ktorý si potreboval dokazovať svoju moc nad podriadenými, hádam netreba strácať priveľa slov. Takéto typy ľudí existovali vždy. Za feudalizmu dráby, v kapitalizme, socializme a „čuduj sa svete“, aj dnes. Jednoducho magor, na ktorého neplatia žiadne rozumné slová, dohováranie, a už vôbec nie náznaky či metafory. Ak môžeš, utekaj. Jeden z diskutujúcich napísal, že takéto správanie je „ruské“. Neviem teda, s koľkými Rusmi v živote prišiel do kontaktu, ani to, či sa všetci správali takto. Viacero osôb v diskusii sa síce posťažovalo na tento spôsob zaobchádzania práve v Nemecku, Rakúsku, Anglicku, Írsku, samozrejme, zo strany domácich, taký typický pre kapitalistických vykorisťovateľov, ak ich objekty navyše nepatria k nejakému „civilizovanému“ národu. Ale podľa smečkárov je to ruský štýl jednania.

Ďalej ma zaujala výzva občianskeho združenia Znepokojené matky vláde na urýchlené prijímanie opatrení v záujme riešenia klimatickej krízy. Vôbec sa nechcem vysmievať z ich obáv, aj ja som matka a som znepokojená starosťou o budúcnosť nielen mojich detí. Len prosím nejasajte pri každej rakete vypálenej na Rusko, pri potopených tankeroch s ropou, pri mohutných požiaroch rafinérií. Lebo jeden jedinký takýto incident uvoľní do ovzdušia oveľa viac emisií a zahreje atmosféru stonásobne viacej, ako auto so spaľovacím motorom, ktoré má sused v garáži a na ktorého za to krivo pozeráte.

Posledný pohľad bude západnejším smerom. Je dojemné tútorstvo francúzskej republiky, menovite jej diplomatov, ktorí za Slovenskú republiku oznámili naše členstvo v Koalícii ochotných. Neviem si predstaviť, ako by francúzski predstavitelia reagovali, ak by to bolo naopak. Teda keby Slovenská republika bez toho, aby ju oficiálne o to niekto z Francúzska požiadal, ohlasovala členstvo Francúzska v nejakej organizácii, pakte, či klube. Zarazilo ma, že sa Slovensko voči tomuto prístupu, akoby sme boli nejakou guberniou, rázne neohradilo a celú záležitosť vysvetlilo ako „nedorozumenie“. Nech už v tom spolku diablov sme alebo nie, ale ako môže cudzí štát poskytovať za údajne suverénny iný štát akékoľvek vyhlásenia? To nech mi niekto vysvetlí.